Už sú to vyše dva týždne, čo Haiti zasiahlo ničivé zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo niekoľko stoviek tisíc životov. Ostrovná krajina je v podstate zrovnaná zo zemou a obyvateľstvo odkázané na humanitárnu pomoc. Napriek všetkému je toto nešťastie, resp. to, čo po ňom nasledovalo pekným príkladom pravej podstaty farebných.
Daj, daj, daj
Kto si čo len raz zapol správy, alebo pozrel fotoreportáže z miesta nešťastia, nevidel nič iné, len dlhé rady farebných s natiahnutými rukami, prípadne rabujúce tlupy, bezcieľne sa potulujúc zničenými ulicami. Namiesto toho, aby sa obyvatelia sami aktívne pustili do odstraňovania následkov zemetrasenia, sa iba pasívne prizerajú a čakajú, kedy im čo kto dá, prípadne postaví. Všetku humanitárnu pomoc prijímajú ako niečo normálne a samozrejmé, akoby to bola povinnosť okolitého sveta ich kŕmiť a zrekonštruovať im ich krajinu. Isto, za zemetrasenie Haiťania nemôžu, ale za to, čo nasledovalo po tom, resp. v akom stave bola ich krajina už pred ním, nesú plnú zodpovednosť.
Poniektorí môžu argumentovať, že miestni môžu byť ešte stále ochromení z utrpeného šoku a vrátiť sa domov je pre nich nemožné, či už z dôvodov psychických, alebo preto, lebo sa tam jednoducho nemajú ako dostať. A ak by sa tak aj stalo, nemajú žiadne nástroje na to, aby sa do rekonštrukcie krajiny sami pustili.
Šok je iba zámienka
Isto, posttraumatický šok z prežitého nešťastia môže ovplyvniť aj také "slobodné a západným materializmom nepoznačené duše," akými sú farební Haiťania. Je však faktom, že najlepším liekom na takúto formu psychickej traumy je fyzická práca. A ak je tá navyše spojená s rekonštrukciou vlastného domu, resp. obnovy vlastného majetku, jej účinky sú priam zázračné. Nuž, ale ak je pre niekoho fyzická práca niečim neznámym, či priam odporným, ťažko ju bude považovať za medicínu a radšej si na ňu ani nespomenie. Radšej bude sedieť s natiahnutými rukami a bedákať, ako na neho celý svet zabudol.Na to, aby sa miestni mohli sami pustiť do odstraňovania následkov zemetrasenia je potrebné obnoviť základnú infraštruktúru a v tomto prípade aj (neprekvapivo) poriadok. Záchranárske a základné rekonštrukčné práce prebiehajú veľmi pomaly aj preto, lebo veľká časť vyslaného personálu je potrebná len na to, aby sa ostatným záchranárom nič nestalo. Televízna stanica Euronews informovala o prípade, kedy na záchranárov, ktorí z trosiek vyťahovali asi 16 ročné dievča zaútočil dav miestnych mladíkov. Našťastie sa v blízkosti nachádzala kanadská vojenská jednotka a tá ich eskortovala do bezpečia. Dievča však museli nechať zomrieť pod ruinami.
Čo by bolo keby...
Predstavme si, že by takéto zemetrasenie zasiahlo Nemecko, alebo aj napríklad aj Slovensko. Odmyslime si, čo by sa udialo v cigánskych osadách, alebo v jednofarebne farebných multikultúrnych štvrtiach veľkých miest a zamerajme sa na pôvodné Biele obyvateľstvo. Ak by aj bola zničená všetka infraštruktúra, tak by sa obyvateľstvo snažilo záchranárom pomôcť v základných rekonštrukčných prácach, aby sa čo najskôr dostali k svojmu majetku a mohli začať pracovať na jeho obnovení. Po príklady netreba chodiť ďaleko - pri povodniach, ktoré postihli niektoré časti Slovenska vedľa hasičov a záchranárov pracovali aj miestni obyvatelia a to nielen na obnove, či ochrane vlastných domov. Naproti tomu do cigánskych osád musela byť nasadená armáda, pretože cigáni nepohli ani prstom.Je pravdou, že zrovnávať ničivé zemetrasenie na Haiti s povodňami na Slovensku môže byť trochu pritiahnuté za vlasy, ide však o poukázanie na princíp a rozdiely v mentalite Bieleho človeka a farebných. Kým Biely človek, vo väčšine prípadov, začne po prvotnom šoku pracovať na odstraňovaní škôd, aby si navzdory prírode postavil ešte väčšie a lepšie, u farebných je to naopak. Ich životný štýl a geneticky zakorenená lenivosť a závislosť na práci iných sa čiastočným zrútením poriadku na Haiti prejavila v plnej nahote. Obyvateľstvo sa malo chopiť lopát a začať čistiť cesty, aby sa konvoje s humanitárnou pomocou dostali tam, kde je ich treba. Namiesto toho sa stále neodpratané ulice hemžia pasívne sa prizerajúcimi, či rabujúcimi bandami.
Naša budúcnosť?
Takto nejako možno raz budú vyzerať Biele krajiny, ak ich postihne rasový osud zosnovaný v zákulisí svetovej politiky. Otázkou je, kto potom príde na pomoc, ak Biele krajiny už nebudú existovať a preživšie Biele obyvateľstvo bude mať problémy s uživením "vlastnej" farebnej väčšiny. Humanitárna pomoc, je pre niektorých Haiťanov doslova darom z nebies, pretože až z nej sa prvýkrát dosýta najedli. Vo svojej kultúre závislosti a nárokovania si na to, na čo nemajú žiadne právo asi očakávajú, že humanitárna pomoc bude prúdiť donekonečna a krajinu im znova raz postaví niekto iný. Najlepšie tí "rasistickí" Bieli, ktorých potom farebné obyvateľstvo vypoklonkuje, aby mohlo znova parazitovať na plodoch cudzej práce.
